Úryvok z pripravovanej knihy Požičaná planéta I., Dynamit miesto udice

Smutný osud žralokov veľrybích zďaleka nie je ten najsmutnejší príbeh vôd okolo pobrežia Filipín. Pri každej z návštev tejto ostrovnej krajiny sprevádza naše ponory hlučné dunenie. Najskôr nechápeme, o čo ide, ale nakoľko sa potápame v okolí ostrova Sangat vo vrakoch japonských vojnových lodí, ktoré potopili Američania počas druhej svetovej vojny, tak to pripisujeme tej mase železa a tlaku vody.

Podozrivé však je, že aj miestni guidi sa téme dunenia vyhýbajú ako čert krížu a pri našich otázkach iba krčia ramenami. Až keď sa ocitáme na malom vraku, ktorý leží na koralovom útese, konečne pochopíme, čo sa za dunením skrýva. Útes je úplne zničený, koraly sú rozbité a všetko pokrývajú zelené riasy. Je to výsledok lovu dynamitom. Teda skôr s domácky vyrobenými výbušninami. Neviem, či existuje na svete podlejší spôsob lovu. Kvôli úlovku pár rýb je totiž nenávratne zničený celý útes s množstvom ďalších, hospodársky nevyužiteľných živočíchov. Je nenávratne zničený biotop, ktorý sa vyvíjal tisíce rokov. Stačí okamih skazy a je po všetkom. Len preto, že rybár na hladine pozbiera zopár rýb, za ktoré získa zopár eur, zaniká ekosystém nevyčísliteľnej hodnoty. Ani to však nie je to najhoršie. Dunenie registrujeme aj o niekoľko rokov neskôr, počas potápania pri filipínskom ostrove Ticao. Nielenže to dunenie registrujeme, ale dennodenne sme konfrontovaní s realitou dynamitom zničených útesov. Bohužiaľ, pri každej nasledujúcej návšteve Filipín je tých zničených útesov stále viac. Často namiesto koralových záhrad vidno iba sem tam jednotlivo stojace koralové bloky, ktoré sa dvíhajú z riasami porastenej koralovej drte. Namiesto záplavy rýb je tu len kde-tu zopár zblúdilých jedincov. Pri jednom z týchto smutných ponorov sa najskôr teším z väčšieho úseku krásnej koralovej záhrady plnej života, keď zrazu cítim, ako ma páli tvár. Najskôr mi napadne, že vo vode je istý druh planktónu alebo drobné medúzy. Potom však registrujem niekoľko uhynutých rýb a mnohé ďalšie, ako im telom prechádza triaška, zmätene plávajú a snažia sa ukryť medzi koralmi. Otáčam sa k nášmu guidovi a vidím, ako berie uhynuté ryby do rúk a pozorne ich skúma. Napokon predčasne ukončí ponor a na hladine sa pýta: „Kyanid?“ Naivne som si myslel, že už nič horšie ako dynamit nezažijem. Ľudská chamtivosť a hlúposť je však nekonečná. Filipíny sú miestom, kde sme najčastejšie konfrontovaní s útesmi zdevastovanými týmito barbarskými metódami lovu. Poškodenie je drastické a zdá sa, že útesy sú definitívne mŕtve. Príroda však aj tu ukazuje, že jej sila je takmer nevyčerpateľná. Každé naše safari má svoj cieľ. Živočícha, ktorého túžime pozorovať a filmovať. Pri ceste do Puerto Galera sa naším cieľom stala ryba Mandarinfish (Synchiropus splendidus). Je to vraj jeden z iba dvoch stavovcov na svete, ktorí sú sfarbení namodro. Neviem, či sa počíta aj vtáčie perie, lebo takých som už určite videl viac ako dvoch. Mandarinku som však pred tým nevidel nikdy a na to, že existuje, som narazil až pri príprave scenára na niektorej webovej stránke. Keď v divecentre nášmu guidovi, ktorým je sedemdesiatdva ročný Američan Bob, vysvetľujem, čo chceme vidieť, tak sa tvári dosť prekvapene. Rozťahuje prsty asi na štyri centimetre a vraví, to je taká drobná rybka, ktorá sa dá pozorovať iba ráno a večer, pretože sa bojí svetla. Vyskytuje sa tu iba na jednom mieste, v zničenej koralovej drti, kde nič iné tam nie je. Lenže my máme práve Mandarinfish ako symbol safari na tričkách, a tak mu nezostáva nič iné, ako naplánovať ponor na neskoré popoludnie. Ide s nami Jeff, mladý Filipínec, a keď slnko mizne za palmami na horizonte ostrova, sedíme v člne nad zničenými koralovými záhradami a čakáme na jeho povel. Napokon spolu so šerom padáme do vody a klesáme k plytkému dnu. Naozaj tu nič nie je. Iba zopár drobných rýb pláva pomedzi staré koralové úlomky. Jeff nám ukazuje, kam sa máme presunúť a na svoju malú baterku si gumičkou upevňuje červené mikroténové vrecko. Je nás desať, robíme okolo označeného miesta kruh a čakáme, čo sa bude diať. Prejde päť, desať, pätnásť minút a nedeje sa nič. Hľadím okolo seba a príde mi strašne smiešne, že chlapi, ktorí ma sprevádzali pri potápaní so žralokmi na Kube, teraz ležia na dne v kruhu a trpezlivo čakajú na akúsi drobnú štvorcentimetrovú rybku. Museli si odpustiť pivo v bare s odpočinkom pri bazéne, aby tu teraz nepohnuto ležali vo vode a hľadeli do prázdna. Jeff konečne mieri svetlom baterky kamsi medzi úlomky, do škáry, v ktorej badať nepatrný pohyb. Nad hladinou sa stmieva a pod vodou je svetla ešte menej. Napokon aj ja registrujem malé rybky, v tom prítmí skôr zelenošedé ako pekne sfarbené. Opatrne vykúkajú a opäť miznú pod vyblednutými úlomkami. Ešte chvíľu trvá, kým sa odvážia aj vyplávať. Bez svetiel, ktoré mi Jeff neodporúčal zapnúť, je však obraz príliš tmavý. Situáciu mi ešte komplikuje fakt, že moji spoločníci sa snažia rybky vyfotografovať, a tak v tých najnevhodnejších okamihoch pretínajú vodu ostré blesky. Napokon sa odhodlám a zapínam svetlá. Intuitívne ich otáčam do strany, aby som tých krpcov čo najmenej rušil a vyjavený hľadím, keď rybky napokon predsa len vyplávajú z úlomkov. Každým okamihom sú smelšie, až napokon začnú predvádzať svadobné tance a rovno pred kamerou sa začnú vznášať drobné ikry. Už im ani svetlo nevadí, a tak ich mám v plnej kráse. Sú verné svojmu menu. Ich sfarbenie totiž pripomína slávnostný odev čínskych cisárskych mandarínov. Dominuje modrá a červená, popretkávané prekrásnou kresbou. Skôr to však bude naopak a podnetom pre vznik látky a odevu boli práve tieto rybičky. Ležíme pri nich bez pohybu hodinu, až napokon všetci signalizujú, že im je zima a plávajú k člnu. Zima je aj mne, ale zostávam. Chcem nafilmovať ešte zopár záberov bez bleskov. Jeff, ako správny guid, zostáva so mnou. Je mi ho až ľúto. Trasie sa vo svojom tenkom a zodratom neopréne ako osika. Do člna vystupujeme až za tmy a na moje veľké prekvapenie nikto nenadáva. Chlapi sa bavia na Jeffov účet, lebo triaška ho nie a nie prejsť. Diskutujú rovnako zanietene ako na Kube po ponore so žralokmi a predbiehajú sa, kto má lepšiu fotografiu „mandarínky“. Tieto nádherné malé rybky sú vlastne symbolom zúfalého zápasu prírody. Oživujú už mŕtvy útes, vdychujú mu nový význam, ale v konečnom dôsledku, akokoľvek sú krásne, sú iba slabou náplasťou za množstvo iných druhov rýb a iných morských živočíchov, ktoré tu žili predtým. Tragédiu ešte umocňuje to, že z týchto vôd, podľa vedcov, pochádza množstvo pôvodných druhov a sú (či skôr boli) jedným z posledných zdrojov svetového prírodného bohatstva. Vo filipínskych pobrežných vodách sa vyskytuje asi päťsto druhov tvrdých a mäkkých koralov, dvadsať percent celosvetovo známych druhov mäkkýšov a množstvo ďalších morských živočíchov. Koníkov, korytnačiek, žralokov, hadov, úhorov, nahožiabrych plžov a pod. To všetko padá za obeť lovu dynamitom a kyanidom.

Dynamit a kyanid sú smutnou realitou toho, do akého morálneho bahna klesla súčasná ľudská civilizácia. Pretože ten dynamit a kyanid je o nás všetkých, nielen o samotných ostrovanoch. Ich predkovia na týchto ostrovoch predsa žili stáročia. Ostrov, na ktorom žili, bol ich domovom. A ako k domovu sa k nemu a okolitému moru aj správali. Keby to tak nebolo, tak nikto z nás nezažije všetku tú pestrú krásu. Pretože ja a moja generácia sme ešte poznávali život na živých útesoch. Nielen tu na Filipínach, ale tiež v Egypte, Indonézii, Kube, Mexiku, Thajsku, Maldivách a v množstve ďalších krajín. Pred pár rokmi tam všade boli útesy bez dramatického poškodenia. Stačilo desať - pätnásť rokov a všetko je inak. More nám nastavuje zrkadlo a odhaľuje, ako hanebne sa správame k našej planéte. Všetci bez rozdielu. Moderný marketing a reklama, ktoré zákerne útočia na naše podprahové vnímanie, v nás pestujú potrebu čosi vlastniť, nech sa kamkoľvek pohneme. Zo všetkých strán, z bilboardov pozdĺž ciest, z televízorov, novín, internetu, proste zovšadiaľ, sa na nás valí novodobá mágia, zákerne vymývajúca mozgy. Spôsobuje stratu súdnosti a je to vlastne choroba, ktorá nás namiesto do prírody ženie do hypermarketov. Núti nás sedieť za počítačmi, či mobilmi a preliezať niektoré z miliónov stránok e-shopov. Presvedčili nás, že k životu potrebujeme ďalšie z vecí, ktoré sú nám v skutočnosti nanič. Všetci tomu podliehame natoľko, že prírodu prestávame vnímať ako najdôležitejšiu súčasť nášho života. Stáva sa pre nás iba zdrojom surovín pre naše nové potreby. Môžeme potom ostrovanom vyčítať, že sa správajú rovnako? Aj ich opantala nutkavá potreba mať stále viac a svoj život prežiť v obklopení hmotných statkov. A to pokiaľ možno hneď. Ani oni nechcú čakať. Robia to síce trochu primitívnejšie, ale rovnako ako my, koristia z prírody ako je to len možné. Zároveň nechcú pripustiť, že metódy, ktoré používajú, sú nezákonné a nemorálne. Nechcú akceptovať, že im má určovať ako sa majú správať niekto, kto sa správa oveľa horšie ako oni. Majú predsa rovno pred očami, ako kolonisti kvôli ziskom z poľnohospodárskej výroby zdevastovali dažďové pralesy a pôdu ich ostrovov. Keďže ich možnosti sú neporovnateľné, volia najjednoduchší možný spôsob.

Lenže... Lenže kde sa podelo historické poznanie nazhromaždené generáciami ich predkov? Čo zapríčinilo, že ho dokázali tak rýchlo odvrhnúť? Naozaj nás dokáže natoľko ovládnuť konzumná spoločnosť? Natoľko, že ostrovania prestávajú spájať svoju budúcnosť s jednoduchým životom v lone prírody? Je možné, že realita moderného sveta v nich vyvolala presvedčenie, že na „chudobnom“ ostrove nemajú už žiadnu perspektívu? To preto obetujú všetko, aj podstatu svojej existencie, aby nazhromaždili peniaze a mohli sa presťahovať do Manily alebo iného z veľkých filipínskych miest? Zasiahol aj ich zvrátený pohľad na kvalitu ľudského života? Nechápem a nerozumiem. Donekonečna hľadím na ich jednoduché obydlia z bambusu a palmových listov, na polonahé, ufúľané deti hrajúce sa v piesku na pláži, na chlapov, ako vyberajú zo sietí ryby či lezú na vrchol palmy, aby mačetou odťali kokosový orech a smrteľne vážne kladiem sám sebe otázku: „Je môj život lepší od tohto?“

Je to ako v tom vtipe, keď sa bohatý Američan rozčuľuje na Jamajke nad tým, že miestny muž len tak leží pod palmami na pláži a vraví: „Prečo nič nerobíš?“ A on mu odpovedá: „Načo?“ „No veď preto, aby si zarobil peniaze, mohol ich investovať, podnikať, a potom si kúpiť mnohé veci.“ Jamajčan sa pýta: „Napríklad aké?“ „No, napríklad dovolenku ako teraz ja, aby som si oddýchol a poležal na pláži.“ A Jamajčan odpovedá: „Ale veď ja už ležím!“  

Asi im ten vtip nikto nepovedal.

Zdá sa, že ostrovania už prijali náš pohľad na kvalitu života. Zdá sa, že už im jednoduchý život na ostrove nestačí. Už nechcú vidieť svoje deti, ako špinavé a polonahé behajú po dvore a chcú im dopriať trochu viac z moderného sveta. Preto sa hromadne sťahujú do Manily a iných veľkých miest. Lenže realita je desivá. Namiesto svetských statkov ich čaká život vyhnancov vo vlastnej krajine.   

 

© 2011-2018 dive2000.eu - všetky práva vyhradené.