Plastové bobrie hrádze a zamorený Ružín

Filmovali sme na východe Slovenska pre "Vek smetí" II.

Viac ako 200 tisíc zhliadnutí v priebehu päť dní a množstvo komentárov, ktoré vyvolal na facebooku príspevok z filmovania pre „Vek smetí“ na východe Slovenska, je signálom, že táto práca má zmysel. Zmyslom však nie je hľadať vinníka, ale pomôcť nájsť východiská. Som totiž hlboko presvedčený, že upratať si musíme celé Slovensko. Vrátane našich hláv.  

Od momentu, ako sme opúšťali Lomničku, ktorá bola našou prvou zastávkou, sa v aute rozprúdila diskusia o tom, čo sme vlastne videli a ako to čo najobjektívnejšie vo filme podať.

Aké sú fakty? V občianskej spoločnosti, v krajine, ktorá sa hrdí tým, ako sa jej darí, ktorá je súčasťou Európskej únie, občania dopustia, že územie, kde žije chránený živočích je tak strašidelne zamorené odpadom. Vôbec to nie je iba o bobroch a jednej komunite. Máme predsa orgány na ochranu životného prostredia, hygienu, sociálku, splnomocnenca vlády a čo ja viem aké ešte inštitúcie, ktoré majú za povinnosť dohliadnuť na to, aby sa toto nestalo! Máme zákony, ktoré platia pre všetkých. Naša krajina dostala miliardy eur v rámci eurofondov, aby sme čo najviac eliminovali naše zaostávanie za západom. Ako je potom možné, že existujú takéto Lomničky? Že existujú v našej krajine miesta, kde nemáte odvahu vystúpiť z auta a keď tú odvahu naberiete, tak musíte napokon nedôstojne utekať?

Predsa bobrie hrádze, Ružín, či Bodva nie sú otázkou niekoľkých dní! A už vôbec nie sú iba dôsledkom toho, ako to vyzerá v osadách. Pozdĺž celej cesty a to nielen na východe Slovenska, sme zaznamenávali otrasný neporiadok a odpadom boli zamorené aj všetky parkoviská, či odstavné plochy pre kamióny. Rovnaký obraz nás sprevádzal aj po ceste na Ružín. Na toto vodné dielo by sme mohli byť naozaj pyšní. Vlní sa v zovretí úžasných hôr a poskytuje nádherné prírodné scenérie. Lenže jeho brehy sú tiež posiate odpadom, ktorý napokon končí v jeho hlbokých vodách, či na hrádzi. Doslova sme ho premenili na páchnucu stoku. Už keď som sa začal obliekať do suchého potápačského obleku, tak som pochyboval o tom, či to bol dobrý nápad, filmovať aj pod vodou. Keď som začal odhŕňať masu odpadkov, aby som sa dostal do vody, tak som ten nápad horko oľutoval. Najhoršie bolo, že mi nešla kamera a ja som sa musel vynoriť, aby mi Tomáš otvoril puzdro a natvrdo mi ju zapol. Dlho som sa odhodlával dať si dýchaciu automatiku znovu do úst.

Napokon sme to však zvládli, pobavili sme sa na ropuchách, ktoré pozdĺž celej hrádze, omámené pudom lásky, divoko bojovali o svoje miesto pri zachovaní rodu a zvládli sme aj trochu komickú situáciu, keď sme postáli na okraji osady v Krompachoch a po chvíli na mňa Peter volal: „Utekaj, utekajú!“

Tak som pobehol, ani neviem pred čím. Či pred ľudskou zlobou, ľahostajnosťou, hlúposťou, či tým všetkým dokopy. Ale večne utekať nemôžeme, ani sa tváriť, že nás sa to netýka. Je to naša krajina a ak chceme byť na ňu hrdí, či mať aspoň trochu sebaúcty, tak nemôžeme dopustiť, aby z nej vytekali rieky plné odpadkov. Musíme prestať zatvárať oči a musíme si priznať, že naša generácia to pobabrala. Musíme povedať pravdu našim deťom, že to zostáva na nich a jediná možnosť ako im môžeme pomôcť je dať im patričnú výchovu a vzdelanie. Musíme ich pripraviť na to, aby zvládli najdôležitejšiu úlohu, pred akou kedy ľudstvo stálo - ochrániť život na našej planéte. Ak toto nechápeme, tak nechápeme vlastnú civilizáciu a tak úžasnú planétu si nezaslúžime. Pretože to my potrebujeme Zem, nie Zem nás!

Text: Jaroslav Blaško, Foto: Tomáš Richtárik

 

 

© 2011-2018 dive2000.eu - všetky práva vyhradené.