Moja cesta za Hlavátkou

Chystali sme sa s mojím potápačským buddym a priateľom Ivanom
Baranyaiom na ponor na Seneckej Guláške, tak my potápači voláme Hlboké jazero, keď prvý krát začal rozprávať o Hlavátkach. Bolo to niekedy v lete 2007 a ja som vôbec netušil o čom je reč.
 

Ivanova manželka je z Oravy a on pred tým, ako sa začal potápať, bol vášnivým rybárom. Rozprával o Hlavátkach tak zanietene, že mi to zostalo vŕtať v hlave. Najskôr som si vravel, že je to celé nezmysel. Potápať sa v Orave, v prúde rieky, vo vode s mizernou viditeľnosťou. Potom som o tom hovoril s iným mojim priateľom, Vilom Šindlerom, rodákom z Oravského Podzámku, ktorý mi sľúbil, že mi tie Hlavátky na jar, keď sa začnú trieť ukáže.
A tak som v apríli 2008 stál za Hornou Lehotou, na moste ponad Oravu a neveriacky som sledoval obrovské telá nádherne sfarbených rýb, ako plávajú podo mnou. Prvý krát v živote som videl Hlavátku.
Prestál som tam celé hodiny. V koryte rieky bolo niekoľko bledých fľakov, ktoré Vilo nazýval „trlo“, do ktorých sa ryby neustále vracali. Z času na čas z mútnej vody prebleskovalo strieborné brucho niektorej z rýb, čo som považoval za akt trenia. Hniezda boli tri a ja som zvažoval, aké mám šance, že sa mi podarí niečo nafilmovať. Vedel som iba to, že Hlavátka podunajská je dravec a moje skúsenosti z Gulášky mi vraveli, že tento typ rýb, vzhľadom k tomu, že nemajú prirodzeného nepriateľa, často dovolí potápačovi bezprostredne sa priblížiť. Vyžaduje si to väčšinou, len vedieť správne dýchať.
Napokon som si obliekol suchý potápačský oblek, zobral som puzdro s kamerou a vliezol som do vody. Hneď pri prvom pokuse som zhodil z nôh plutvy, lebo v silnom prúde som nemal šancu sa udržať. Jediná možnosť bola, zaprieť sa chodidlami, kolenami a lakťami do kamenistého dna, ktoré bolo pokryté jemným bahnom a riasami a vlastne sa do neho zaprieť nedalo. Napokon sa mi nejako podarilo ľahnúť si tesne pod hniezdo. Nedával som si ani najmenšie šance.
Ležal som tam pol hodiny, už som bol stuhnutý zo studenej vody a neustále napnutých svalov a celý ten čas som si opakoval, že to nemá zmysel. V takej chvíli odo mňa naozaj nič nezávisí. Pri práci s kamerou pod vodou musí medzi mnou a živočíchom vzniknúť spojenie, niečo nehmotné, čo neviem definovať. On musí cítiť, že nemám zlý úmysel a ja aspoň trochu musím chápať jeho konanie. A to sa dá získať iba pri vzájomnom kontakte. A tak som teda čakal. Po tridsiatich minútach sa ryby vrátili do hniezda a na moje prekvapenie chvíľami plávali ani nie pol metra vedľa mňa.
Opatrne som na nich natáčal kameru a súčasne som bojoval s prúdom, aby ma nestrhol. Voda však bola taká špinavá, že na monitore som videl iba červené škvrny. Nenafilmoval som nič, čo by sa dalo použiť.
Z vody som vyliezol načisto pobláznený Hlavátkami. Keď som ráno vychádzal z Nitry, vôbec som netušil, na akú dlhú cestu sa vydávam a koľko rokov tá cesta bude trvať.
Keď som sa pustil do filmu o Guláške, tak som ju detailne poznal. Vedel som, kde nájdem sumcov, kde šťuky, karasov, kaprov, či rakov. Keď filmujem v mori, tak mám sprievodcu, ktorý mi pred ponorom povie, kde nájdem to, čo hľadám. Tu som stál nad korytom rieky a nevedel som vôbec nič. Jediná vec čo som chápal, bol fakt, že to musí byť zázrak, že tieto ryby ešte stále žijú v Slovenských riekach.
Vôbec nič som nevedel o tom, aký je biotop, v ktorom Hlavátka žije, ohrozený Kormoránom. A netušil som, aké to má súvislosti.
Aký boj zvádzajú medzi sebou ochrancovia rýb s ochrancami vtákov.
Dodnes nechápem, prečo rybárov, napriek tomu, že sa starajú o vodné toky, čistia ich a zarybňujú, spoločnosť nevníma, rovnako ako nás potápačov, ako ochrancov prírody.
Vtedy ma iba opantala tá nedefinovateľná túžba, nafilmovať krásnu rybu. Až oveľa neskôr som začal cítiť jej príbeh. Príbeh, ktorý môže mať smutný koniec.
Na druhý deň som stál na tom moste opäť. Voda bola ešte mútnejšia a pochodil som rovnako. Tú jar som urobil asi päť sekundový záber, ktorý sa dal použiť. Trvalo ďalšie tri roky, kým nastal ten okamih, že vyšlo všetko tak, ako malo. Neustále si uvedomujem, že nebyť množstva ľudí, ktorých som na tej ceste spoznal a ktorí mi ochotne pomohli, tak by som stál na tom moste dodnes.

Text: Jaroslav Blaško
Videofoto: Jaroslav Blaško

© 2011-2018 dive2000.eu - všetky práva vyhradené.