Interview pre Olomania news

Jaro, už tri roky sa zúčastňuješ podujatí projektu Olománia. Za tie tri roky si navštívil mnohé miesta o ktorých rozprávaš vo svojich filmoch. Máš nejaký negatívny ale aj pozitívny zážitok, keď si si povedal, má zmysel sa tejto téme venovať?!

Najskôr k tým trom rokom. Som tomu veľmi rád, pretože vidím, ako sa úspešne pracuje s deťmi a viem si predstaviť, koľko to vyžaduje úsilia. Stojí to však za to, lebo Olománia prispieva k výchove a hlavne k zmene postojov detí, čo je v dnešnej dobe už nevyhnutné. Držím projektu palce a rád prídem vždy, keď budem môcť.

K druhej časti otázky musím bohužiaľ povedať, že mám pocit, že je stále viac tých negatívnych zážitkov. Ekosystémy, ale aj celá planéta sa naozaj zásadne a veľmi rýchlo menia k horšiemu. Hoci samozrejme vždy je to tak, že sa miesia úžasné zážitky s tými smutnými. Naposledy to tak bolo v Indonézskej Papui. Potápali sme sa dva dni so žralokmi veľrybími a neustále sme ich mali okolo seba minimálne šesť, od štyroch do osem metrov veľkých a mal som pocit, že sa zo stretnutia tešia rovnako ako my. Neustále krúžili medzi nami, bolo to úžasné, hoci to bol výsledok „komerčnej dohody“ medzi nami a papuánskymi rybármi, od ktorých sme kúpili ich úlovok ančovičiek a oni tých žralokov kŕmili. Ďalšie dni však ukázali, že aj v tak exotickej krajine, ktorá je v našich predstavách spájaná s panenskou prírodou, sa negatívne prejavuje vplyv našej civilizácie. Množstvo útesov bolo zničených, zrejme po love dynamitom a po návrate do prístavu v Manokvari sme zase boli zaskočení doslova záplavou odpadkov, ktoré boli všade. Ulice, no najmä riečka, pretekajúca mestom a pobrežie boli hrubo posiate plastmi, ktoré potom pri odlive unášali morské prúdy na otvorené more. To sú chvíle, keď pociťujem zdesenie, no musím sa s tým rýchlo vyrovnať, lebo to potrebujem zdokumentovať, aby som to v kontexte mohol zakomponovať do príbehu tak, aby diváci sami pochopili súvislosti. No a zmysel to má vtedy, ak ten príbeh zaujme a ovplyvní ľudí natoľko, že si z neho vezmú poučenie.  

 

Moja generácia nepoznala pojem triedený odpad. Je to téma, ktorou sa zaoberáme tak 15 rokov. Ako odpad a postoj k odpadu vnímaš na svojich cestách ty? Preplával si mnohé vody sveta, moria, oceány aj rieky. Vieš porovnať, kde sa o spoločensky zodpovednom správaní len rozpráva a kde aj koná a kde to ľuďom ani na um nepríde, pretože tak žijú už generácie a je pre nich prirodzené žiť v súlade s prírodou.

Mám teraz nový projekt. Volá sa „Vek smetí“ a je práve o odpade. Dokonca sme pristúpili k tomu, že nebude  26 minútový, ako ostatné časti cyklu „Požičaná planéta“, ale že odpad je tak špecifický aspekt toho čo žijeme, že musíme dať tejto téme väčší priestor. Práve dokončujem scenár a rozmýšľal som, či mám nejaké vhodné pasáže o jednoduchom živote ľudí, bez odpadkov a naozaj dlho som musel loviť v pamäti. Samozrejme mám, lebo keď som vonku, lozím medzi domorodcami s kamerou a tak môžem zodpovedne povedať, že sú ešte na Zemi miesta, kde ľudia nepoužívajú plastové tašky a PET fľaše, majú svoje ryžové políčka, palmy s kokosovými orechmi, chovajú hydinu, či iné domáce zvieratá, lovia ryby, zbierajú morské živočíchy. Lenže je ich čím ďalej tým menej. S hrôzou sledujem, ako sú pobrežia ostrovov, ktoré sú naozaj veľmi vzdialené od civilizácie, posiate odpadom. Majú to na svedomí morské prúdy, ale aj turisti. Vlani sme po pár rokoch opäť navštívili Komodo kvôli filmu „Kód draka“, kde je jedným z hlavných predstaviteľov Varan komodský, ktorý bol vyhlásený pred pár rokmi za jeden zo 7 novodobých divov sveta. Hoci ja si myslím, že ten titul si skôr zaslúžia ľudia, ktorí na ostrovoch žijú a nechali tieto predhistorické živočíchy prežiť do dnešných čias. No a každý by očakával, že Národný park Komodo, kde varany žijú bude výkladnou skriňou našej planéty a ukážkovým príkladom panenskej prírody. Z diaľky to tak aj vyzerá, ale keď priplávate k pobrežiu, premkne vás hrôza. Je celé posiate plastmi. Videl som niekoľko skupín japonských turistov, ako pokojne nechali plastové fľaše a poháre na pláži a pobrali sa na loď. Doma by si to nedovolili. Tých plastov je tam toľko, že keď som chcel nafilmovať jelene timur, tak som ich musel doslova zahnať do väčšej trávy, aby to nevyzeralo, že filmujem niekde na parkovisku kamiónov.

 

Ako sa príroda vyrovnáva s odpadom? Teraz som čítala článok a uhynutej veľrybe v jednej thajskej provincii, ktorú zabil plast. Konkrétne 80 igelitových vreciek a iného plastu, ktorý jej našli v žalúdku. Ale myslím, že nemusíme ísť ďaleko. Ty si spravil reportáž a ponor na rieke Bodva...ako to vnímaš?

Najväčší problém je, že my ľudia sme dosiahli úžasný technický pokrok, ale sami sme naň mentálne nedozreli. Iba ho zneužívame. Technický pokrok namiesto rozvoja vzdelanosti slúži viac na ohlupovanie a umožňuje prejavy tých najhorších ľudských vlastností ako sú chamtivosť, egoizmus, ľahostajnosť, lenivosť, či pohodlnosť. No a potom to dopadne tak, že prírodné ekosystémy sú zamorené odpadkami, ktoré ich zabíjajú. V rámci projektu „Vek smetí“ sme filmovali na Bodve, kde je v rieke toľko odpadu, že som po ňom chodil, brehy sú posiate tonami odpadkov a je to naozaj ekologická katastrofa. Boli sme aj v Lomničke, kde si dokonca bobry postavili hrádze z PET fliaš. Keď sme dali pár fotografií na facebook, tak sme mali viac ako štvrť milióna zhliadnutí, čo znamená, že ľudí sa to dotýka a tá práca má zmysel. Ale príroda si s tým neporadí. To je aj prípad tej veľryby, či koralov, ktoré som filmoval potom, ako zahynuli zapadnuté pod plastovým odpadom. Prírode môžeme pomôcť iba tak, že sa dokážeme zmeniť. Že dokážeme vychovať novú generáciu ľudí, múdrejších od nás, pre ktorú bude hlavným kritériom rozhodovania a konania ochrana života a to nie len života ľudského.

 

Spomenieš si niekedy na niečo, čo sme absolútne nepotrebovali pred pár rokmi a teraz sa bez toho nezaobídeme a je z toho nový typ odpadu?

Nezmyslov, bez ktorých si nedokážeme predstaviť dnešný život je neúrekom. Veci, ktoré neslúžia ničomu inému, len znásobeniu ziskov korporácií a hypermarketov. PET fľaša je toho typickým príkladom. Po jej zavedení sa masovo zvýšil predaj vody a sladených nápojov, ktoré kupujú aj ľudia, ktorým stačí doma otočiť vodovodným kohútikom a majú kvalitnú pitnú vodu. Podobne plastové tašky, či mikroténové vrecká a veľa, veľa ďalších.

 

Téma nulového odpadu je teraz moderná, ale málokto sa nad ňou zamyslí. Snažíš sa netvoriť odpad?

Zásadná otázka znie, aký život vlastne žijeme? Zdá sa, že stále platí to staré rímske: „Panem et circenses“. Dajte ľuďom chlieb a hry a bude od nich pokoj. A my sme dostali televízory, počítače a mobilné telefóny a potraviny v jednorazových plastových obaloch a namiesto prírody nákupné centrá. Odcudzili sme sa prírode a vôbec nás nezaujíma, čo s odpadom, ktorý vytvoríme a už vôbec nie, či by sme ho mohli tvoriť podstatne menej. Alebo aby sme sa zamysleli nad nezmyselným plytvaním. Veď len na Slovensku vyhodíme ročne do odpadu 178 kilogramov potravín na každého obyvateľa. Pred pár dňami som filmoval na konferencii Slovakia goion Zero Waste a bolo to mimoriadne inšpiratívne. Zdá sa, akoby to hnutie bolo iba pre čudákov, ale opak je pravdou. Ak sa zamyslíme nad tým, komu vyhovuje súčasný stav, tak to nie sú bežní ľudia a už vôbec nie naše deti. Ja nosím do obchodu plátennú tašku, nekupujem nápoje v PET fľašiach a vyhýbam sa plastovým obalom na jedno použitie.

 

Snažíme sa deti v tomto projekte učiť, že aj malý krok jednotlivca, malá vec, pomôže tej veľkej, zachrániť svet okolo nás. Je to o postoji človeka k sebe, k druhým, či k okoliu. Aké veci sa v každodennom živote snažíš zlepšiť?

Je nesmierne dôležité, aby sme si uvedomovali vlastnú zodpovednosť za globálne problémy, pretože máme tendenciu chápať ich ako niečo veľké, čo sa deje mimo nás a čo nemáme šancu ovplyvniť. Napríklad pre už spomínaný „Vek smetí“ chceme filmovať nové kontinenty, ktoré vznikli v Tichom oceáne z odpadkov, ktoré tam sústredili morské prúdy. Sú veľké ako Nemecko, Francúzsko a Španielsko spolu a stále rastú, pretože vo svetových oceánoch končí ročne 12 miliárd ton plastov. Každý z nás to môže ovplyvniť tým, že bude spotrebu plastov eliminovať. Rovnaké je to s vplyvom ľudí na  otepľovanie, znečisťovanie ovzdušia a pod. Naozaj musíme mať na pamäti individuálnu zodpovednosť každého z nás.

Ja sa snažím prispieť aj tým, že chcem svojou prácou pomôcť pri vzdelávaní našich detí. Chcem premeniť moje viac ako desaťročné dokumentovanie vodných ekosystémov na zmysluplný projekt a stretnutia na školách ma utvrdzujú, že ním „Požičaná planéta“ je. Naša civilizácia nemá dôležitejšiu úlohu, ako je zastavenie devastovania životného prostredia. Potrebujeme zvládnuť procesy, ktoré sme pomenovali trvalo udržateľný rozvoj a aby sa nám to podarilo, musíme začať výchovou, vzdelávaním a osvetou. Aktuálnou témou je Agenda 2030 o trvalo udržateľnom rozvoji. Tam, dúfam, nájde uplatnenie to, čo robím.  

 

© 2011-2018 dive2000.eu - všetky práva vyhradené.