Agenda 2030 – základom je vzdelávanie

Trvalo udržateľný rozvoj (TUR) sú tri slová, ktoré často slúžia iba na prikrášlenie prázdnych rečí, ľudia im nerozumejú, nemajú ich radi a považujú ich iba za pánske huncútstvo, pretože už si zvykli, že voda sa káže a víno sa pije. Mohol by som teraz menovať stovky príkladov, ako naftové motory s naprogramovanými čipmi, nové kontinenty, ktoré vznikli z nášho odpadu v oceánoch, ale nemá to zmysel, pretože túto realitu denne prežívame, je súčasťou nášho bytia a bola by to iba strata času.

Keď pred štvrťstoročím prijala OSN v Rio de Janeiro deklaráciu o TUR, zdalo sa, že ľudstvo si uvedomilo svoju zodpovednosť a pre našu planétu a všetky živé tvory s ktorými ju obývame, svitá na lepšie časy. Mohlo by nás tešiť, že do čela tohto zápasu sa postavila Európska únia, ktorá rovnako ako národné vlády jej členských štátov, deklarovala TUR ako svoju horizontálnu prioritu. Bolo prijatých množstvo zákonov a nariadení, často výrazne konkurenčne znevýhodňujúcich európske firmy a ich produkty, ale dávalo to nádej, že to všetko sa deje v mene budúcnosti našich detí a našej civilizácie. Zásadná otázka však je, že čo sa vlastne dialo?

Trvalo udržateľným rozvojom sme pomenovali spôsob, ako by sme mali konať, aby sme zachovali súčasnú biodiverzitu a aby sme planétu odovzdali našim deťom aspoň v takom stave v akom sa nachádza. Lenže ako by sme sa vlastne mali správať? Analyzujeme to? Sústreďujeme niekde tie poznatky? Je naša planéta v stave, v akom bola, keď sa konala konferencia v Riu? Zďaleka nie! Zem sa za tých 25 rokov zásadne zmenila. Tie zmeny však nie sú ani v prospech našich detí, ani v prospech našej civilizácie a sú drastické a prebiehajú dramaticky rýchlo. Opakujeme chyby predchádzajúcich civilizácií, ktoré zanikli práve preto, že zdevastovali svoje životné prostredie. Na rozdiel od nich však naša civilizácia nie je iba lokálnym panstvom, ale vďaka globalizácii ovládla celú planétu. Všade, aj na tých najodľahlejších miestach sa prejavuje jej negatívny vplyv. Zašlo to tak ďaleko, že závratným tempom miznú surovinové zdroje, dažďové pralesy, poľnohospodárska pôda, koralové útesy, celé populácie živočíchov, vymierajú živočíšne druhy a celé ekosystémy. Od konferencie v Riu vznikli nové kontinenty, ktoré sú veľké ako Francúzsko, Nemecko a Španielsko dokopy a tvorí ich odpad, ktorý v oceánoch sústreďujú morské prúdy. Okrem iného končí každý rok v ich vodách 12 miliónov ton plastov. Vedci odhadujú že za chvíľu ich bude viac ako rýb a že aj ryby budú v podstate plastové. Takže sa blíži doba, keď sa nám na stoly dostane náš odpad ako potrava.

Takto to určite byť nemalo a tak si musíme priznať, že sme tých 25 rokov premárnili. Naivná predstava, že úžasný technický pokrok, ktorý sme dosiahli, v prvom rade prispeje k rastu vzdelanosti a tá ovplyvní dianie na našej planéte, sa beznádejne stratila v sieti konzumu. Miliardy peňazí, investované do marketingu a reklamy, na celej čiare porazili stále s problémami financované školstvo a výsledkom je, že naše konanie stále ovplyvňujú tie najhoršie ľudské vlastnosti. Chamtivosť a egoizmus. Mentálny vývoj ľudí stále priepastne zaostáva za dosiahnutým technickým pokrokom, my sami žijeme život, ktorý nám vnútili rôzne korporácia a stále platí to staré rímske „Panet et circenses“. Výsledkom je, že naša spotreba rastie závratným tempom a sprevádza ju hanebné plytvanie. Len na Slovensku končí v odpade 182 kilogramov potravín na každého obyvateľa ročne!

Tvoríme obrovský ekologický dlh, ktorého rast už naša generácia nezastaví. Zanecháme ho na pleciach našich detí a jediné, čo môžeme pre ne urobiť je, že ich na túto najdôležitejšiu úlohu našej civilizácie pripravíme. Najskôr im musíme povedať pravdu, priznať si, že sme to naše človečenstvo nezvládli a potom prispieť k tomu, aby sme z nich vychovali lepších a múdrejších ľudí, ako sme my. Ľudí, pre ktorých nebude hlavným kritériom ich rozhodovania a konania hromadenie hmotných statkov, ale ochrana života. A to nielen života ľudského.

To je zmyslom novej iniciatívy - Agendy 2030 pre trvalo udržateľný rozvoj. Je nádejou, že sa predsa len ešte dokážeme spamätať a ja dúfam, že o 25 rokov si ďalšia generácia nepovie, že sme aj túto šancu premrhali. Na národnej konferencii o environmentálnej výchove, vzdelávaní a osvete mi jedna pani profesorka povedala: „Nie je vôbec isté, či ešte stále môžeme hovoriť o trvalo udržateľnom rozvoji, alebo tú tézu musíme zmeniť na udržateľný ústup.“ Je to naozaj výstižné a smutná realita našej súčasnosti. O to viac musíme veriť, že tentoraz začneme zo správneho konca a prioritou sa stane vzdelávanie. Pretože realizovať TUR bez všeobecnej podpory, bez zmeny postojov ľudí, sa jednoducho nedá. Snáď sa nájde dosť štátnikov, ktorí to pochopia a povedú národy tak, aby sme vyviedli našu civilizáciu zo slepej uličky. Pretože to je údel štátnikov, ktorí na rozdiel od politikov dokážu povedať aj to, čo práve ľudia nechcú počuť.

No a ešte je treba dúfať, že sa nájde stále viac ľudí, ktorí začnú sami od seba a budú hľadať odpoveď na otázku, ako žiť život tak, aby bol trvalo udržateľný. Aj keď je jasné, že život trvalým byť nemôže, ale spôsob bytia áno. Preto aj ja končím s týmto textom a idem radšej ďalej strihať film o komodských drakoch. Príbeh, ktorý je skôr o ľuďoch, ktorí s nimi obývajú ten malebný ostrov a nechali tieto žijúce fosílie, prežiť do dnešných čias.

Jaroslav Blaško

 

© 2011-2018 dive2000.eu - všetky práva vyhradené.