Hľadanie strateného sveta

Potápanie je jednou z mála činností, pri ktorej technický pokrok vracia ľudí späť do lona divokej prírody....

 

Prevlákame fľaše, aby sme do nich natlačili vzduch (teda väčšinou vzduch), súkame sa do neoprénu a navliekame na seba množstvo ďalších šabrakov. Celí zadychčaní sa s tým všetkým na chrbte vláčime po brehoch jazier či morí a to všetko len preto, aby sme na chvíľu vliezli do vody. Tí čo to nikdy nezažili, si musia myslieť, že sme blázni!

Len ťažko im dokážeme vysvetliť, čo v tej vode vlastne hľadáme. Ticho? Pokoj? Únik od každodenného stresu? Adrenalín? Zvláštne stretnutia? Čo to vlastne je, čo nás neustále núti, podstupovať tú tortúru? Ako sa dá vysvetliť to naše vznášanie sa v šírom vodnom priestore? Ako sa dá vysvetliť to, čo prežívame? Ako sa dá popísať stav, keď len svojim dychom dokážeme ovládať svoje telo? Keď cítime absolútne oslobodenie sa od svojej fyzickej podstaty?

Keď toto všetko zvládneme, tak obklopení poslednými zostatkami nespútanej, divokej prírody cítime, ako sa nám vracajú zmysly, ktoré ľudia už dávno stratili. Prenikáme nielen do vody, ale predovšetkým do seba. Cítime, že rozumieť sa dá aj bez slov. Stačí prejaviť rešpekt a stačí byť vnímavým pozorovateľom. Odmenou nám je, že nás voda a jej obyvatelia láskavo prijímajú a dovoľujú nám, stať sa jej súčasťou. Napriek tomu, že sme votrelci. Napriek tomu, že tam nepatríme a príroda nás vymodelovala úplne inak. Dala nám však mozog a určite ani sama nepočítala s tým, čo všetko s tým mozgom dokážeme. Že na nepoznanie zmeníme svoj svet a napokon prekonáme aj hranice „sveta ticha“. Potápanie sa stalo jednou z mála ľudských činností, pri ktorej nás ľudský technický pokrok vracia do lona divokej prírody. Nechávame sa ňou obopnúť a opojiť.

Možno to má čosi spoločné s tým, že aj na začiatku nášho zrodu bola voda. Voda, poskytujúca nám absolútne bezpečie a absolútnu lásku. Teraz sa to všetko miesi v množstve pocitov, na konci ktorých je naša najhlbšia podstata. Meníme sa na nehmotnú dušu a splývame s miliónmi molekúl, ktoré vlastne tvoria aj nás.

Dokáže to pochopiť niekto, kto to nikdy nezažil? Pretože to je to, v čom sme iní! V tom, že sme to zažili a že to zažívame. Zostáva to naveky v nás rovnako, ako v nás naveky zostáva spolupatričnosť so svojím buddym. To z nás robí komunitu.    

Prežívajúc všetky tie pocity som bol vždy presvedčený, že v nich tkvie podstata toho, čo nás spája. Že to všetko dokopy spolu s našimi pravidlami tvorí naše hodnoty a robí potápanie potápaním. Že to všetko odovzdávame svojim nasledovníkom tak, aby každý vstup do vody bol pre každého z nás sviatkom a mimoriadnym zážitkom. Že cítime, ctíme a učíme sa, že rozhodujúci je rešpekt k vode a živočíchom, ktorí v nej žijú. Naivne som si myslel, že to všetko je silnejšie ako sila ľudskej márnivosti. Musím si priznať, že niekedy som naozaj infantilný.

Pre ľudskú márnivosť a ľudský mamon totiž nie je sväté nič. Je to v skutočnosti iba pár rokov, čo priekopníci potápania pochopili, aký ničivý potenciál v sebe naše vodné dobrodružstvo ukrýva. Aj najväčšia potápačská „star“ Jacques – Yves Cousteau, bol na začiatku svojej vodnej, či skôr podvodnej púte, bezbrehým barbarom a primitívnym zabijakom. Aj on vstúpil do vody ovládaný človečinou, aj jemu hodnú chvíľu trvalo, kým uznal že voda a všetko v nej, sa musí stať pre nás návštevníkov nedotknuteľné. Aj on, rovnako ako mnohí iní priekopníci nášho športu, pochopil, aký môže mať potápanie zásadný a dramatický vplyv  na vodné ekosystémy. Z tohto poznania vzišli naše pravidlá. Pravidlá, ktoré mali chrániť nás, ale predovšetkým vodu. Je tragédiou vodného sveta, ale v konečnom dôsledku tragédiou nás všetkých, že novodobí vodcovia nespočetných potápačských škôl to celé pochopili úplne inak. Pochopili, že tak ako vo všetkých ľudských činnostiach, aj pri potápaní sa dajú z ušľachtilých myšlienok vytĺcť peniaze.

Všetky naše hodnoty, celý náš šport, sa postupne strácajú pod nánosom komercie. Prestáva záležať na tom, kto čo vie. Už vôbec nejde o to, odovzdať novým potápačom tie najlepšie skúsenosti. Dôležitými sa stali kartičky. Vymýšľajú sa stále nové a stále nezmyselnejšie. Ide iba o to, komu sa podarí obalamutiť viac klientov. Zapredali sme pravidlá aj svoju česť. Potápanie ovládli finanční stratégovia a nastúpilo kastovanie. Tiež za peniaze!  

Pred pár rokmi, ak sa chcel niekto potápať sám, musel absolvovať OWD, AOWD, Deep Diver, Rescue, Nirtox, Advanced Nitrox a Technical. Naozaj sa musel vedieť dokonale vyvážiť, naplánovať si ponor, ovládať dve stage s dekoplynmi, riešiť krízové situácie a množstvo iných činností. Musel mať reálne skúsenosti a stovky ponorov. Dnes sú potápačské školy, ktorým stačí, aby mal záujemca dvadsaťpäť ponorov a majú pre neho kartičku na sólo potápanie! Lebo je potrebné uspokojiť potreby trhu! A podobných nezmyselných príkladov je množstvo.

Dôsledkom je, že vodou sa valia hordy bezohľadných barbarov, často s egami tak obrovskými, až sa niekedy čudujem, že sa vôbec zmestia do mora. Nešťastníci, z ktorých väčšina nikdy nepochopí, o čom potápanie vlastne je. Sú obeťami systému, ktorý zdegradoval potápanie na kartičkový biznis. Rovnako ako selfisti. To je zase kategória tiežpotápačov, ktorí si potrebujú stoj, čo stoj dokázať svoju výnimočnosť. Zaznamenať na GoPro s dlhou tyčkou seba samého, najlepšie ako stoja, či ležia na koralovom útese. Títo selfisti urobia čokoľvek, aby sa mohli doma pochváliť roztrasenými zábermi, ktoré sa dajú pozerať nanajvýš tak s kinedrilom. Je už úplne bežné, že selfista leží na útese vedľa murény, či iného živočícha. Že obeťou jeho selfovania je zopár koralov? No a čo? Potápačskí sprievodcovia sa na to dívajú, ba čo viac, sami robia fotky a natáčajú videá ako si ich klienti spokojne sedia na útesoch. Vodu a vodné živočíchy majú na saláme. Sú pre nich iba pozadím. Tento selfizmus nie je príznačný iba pre potápanie. Selfista to nie je iba človek s malou kamerou a tyčkou. Selfismus je proste povedané povahová črta, uviaznutá v každom z nás. Práve ona je živnou pôdou mamonu. A vo vode je jednou z príčin, prečo mizne rešpekt a závratným tempom aj život.

Tak ako vo všetkých ľudských činnostiach, aj v potápaní sme sa dostali do stavu, že iba predstierame, lepšie povedané sprosto klameme, že nám záleží na životnom prostredí. Potápačské výcvikové systémy iba deklarujú, že myslia aj na ochranu vodných ekosystémov. V skutočnosti zapredali vodu a zneužívajú situáciu. Vo vode totiž reálne neplatia žiadne pravidlá. Vie si niekto predstaviť, že by každá autoškola svojvoľne realizovala výcvik a vydávala vlastné vodičské preukazy? V takom prípade by bola produkcia truhiel jednou z najlukratívnejších činností. Presne tak to vyzerá na koralových útesoch. Len sa to netýka potápačov, ale vodných biotopov a živočíchov.

Kto navštívil opakovane viac krát koralové útesy, hoc kde vo svete, vie o čom hovorím. No ako sa vraví, nádej umiera posledná. Aby som otvoril tému a ukázal, že netáram do vetra, rozhodol som sa prevetrať hŕbu mojich harddiskov, pozvať k spolupráci všetky potápačské školy na Slovensku, osloviť a vypočuť každého, kto má čo k téme povedať a aspoň skúsiť pomocou filmu hľadať cestu späť. Cestu k našim zabudnutým hodnotám.  

 

 

 

 

 

© 2011-2018 dive2000.eu - všetky práva vyhradené.