5 minút do Konca

Voda nám nastavuje zrkadlo a je na nás, či sa v ňom spoznáme, či si dokážeme pripustiť, že cez príbeh o vode sa vlastne dívame na seba...

Dvadsať rokov sa potápam s kamerou a precestoval som pri tom kus sveta. Voda ma naučila vidieť a vnímať. Dopriala mi úžasné stretnutia, pri ktorých sa tajil dych, chlpy na celom tele mi stáli v pozore, na ich konci sa mi nechcelo vrátiť do „nášho“ sveta a do očí sa mi tlačili slzy. Slzy šťastia.

Voda ma naučila rozumieť. Rozumieť aj bez slov. Napokon ako inak, keď hovoríme o svete ticha? Lenže aj tento svet je plný zvukov. To keď sa ozve spev vráskavcov na Tonge, cvrlikanie delfínov v Egypte, piskot guľohlavcov v Indonézii, štekot tuleňov v Mexiku, alebo môj vlastný dych, keď nedokážem ovládnuť vzrušenie, lebo viem, že s tvorom, ktorého mám pred kamerou si rozumiem. A to je takmer všade. Možno si teraz klepete prstom po čele, ale je to pravda. Voda ma naučila rozumieť. Ona bola mojou klapkou pred každou filmovou scénou, bola režisérom, ktorý mi posielal „hercov“ priamo pred kameru.

Voda mi dala mnohé priateľstvá. Naučila ma, čo to znamená buddy, čo znamená vziať na seba zodpovednosť, podeliť sa o radosť a pomôcť si navzájom v núdzi. Som nesmierne šťastný, že mi voda tak zásadne vstúpila do života. Pomohla mi spoznať ľudské charaktery.

No najviac mi pomohla spoznať samého seba a niesť v sebe pokoru a rešpekt. Čo si však cením najviac je, že voda pre mňa písala príbehy. Množstvo príbehov. Všetky, aj keď sa to nezdá, sú v konečnom dôsledku o nás ľuďoch. O tom, aký v skutočnosti sme. Sú to veľmi, veľmi smutné príbehy. Stačilo pozorne počúvať a prepísať ich do podoby scenárov. Tak mi voda vnukla myšlienku o dokumentárnom cykle „Požičaná planéta“.

Voda mi dala šancu a zároveň záväzok. Záväzok revanšovať sa za všetky tie úžasné chvíle, zážitky a stretnutia. Záväzok vykričať do sveta celú tú bolesť, ktorú spôsobujeme. Tak vznikli „Plač veľrýb“, „Posledné stretnutie“, „Inštinkt“ a ďalšie dokumenty z cyklu „Požičaná planéta“.

16 filmov je skoro hotových a tak prichádza na rad tých dvadsať rokov a deväťdesiat minútový záverečný dokument celého cyklu. Zatiaľ má názov „5 minút do konca“. Nechcem byť patetický, chcem sa bez prifarbenia vrátiť k tým najkrajším, aj k tým najsmutnejším chvíľam, ktoré som spätý s vodou zažil.

Čaká nás opäť Tonga, Azory, Mexiko, Galapágy, Juhoafrická republika, niekoľko krát rozľahlá Indonézia, Filipíny, Maldivy, Karibik, ale tiež Aljaška, Malpeo, či Pacifické ostrovy smetí. Už to nebude žiadna masová turistika. Chcem cítiť blízkosť ľudí, ktorí sú ochotní stať sa spolutvorcami filmu, na ktorých sa dá spoľahnúť a ktorí vnímajú vodu rovnako ako ja.

Tento príbeh je ešte len na začiatku. Opäť ho píše voda a ja ho postupne tlmočím do scenára tak, aby vo formáte 4K priniesol čo najviac zo zostatkov krásnych miest, čo ešte na planéte máme, ale aby bol viac o nás, lebo voda to tak chce. Nastavuje nám zrkadlo a je zvedavá, či sa v ňom spoznáme, či si dokážeme pripustiť, že cez príbeh o vode sa vlastne dívame na seba. Či nás donúti k zamysleniu a či si dokážeme dať ešte šancu. Teda skôr či dokážeme dať šancu naším deťom a deťom našich detí, lebo stále platí, že: „Našu planétu sme nezdedili od našich otcov, požičali sme si ju od našich detí“.    

 

© 2011-2018 dive2000.eu - všetky práva vyhradené.